Poems by Ivan Štrpka ​

1.
Náčrt (prvej) elégie
 
Si ty môj anjel? Nie, len tvoj trápny fízel
vytrvalo špehujúci tvoj krátky výstrel, môj chladný
úsmev aj čiusi večnú kosť. Nahý blesk. Príbeh
v prázdnej sekunde. Ríše a štáty? Pakty? Únie? Holé
Fantazmagórie! Každý jednotlivec je vlastný cieľ
všetkého toho hmýrenia a spolčovania ľudských tvorov
vo svete, každý je zhromaždením mnohých aj
vlastným rozhodnutím súčasne, každý sám
osebe a v sebe je ten neumdlievajúci
spev (stebiel trávy) plný hermafroditických semien
trieštiacich sa hlasov (Deklarácie) seba samého.
Ale kam vlastne mieri (na čo) (a kým sa máme
stať) čo môže byť (čo chce byť, čo tvaruje a
čím sa vlastne stáva) aký len môže byť (práve
TERAZ) (účel, konečný) zmysel toho (aktu-
álneho) smiešne dojemného kráľovstva seba
samého?
 
Plakal by som uprostred prudkej tmy
v tom filme plnom skvelých komikov.
Napokon, po členky (stále) v mútnej a ustrnutej
vode zrodenia, každý sám (na hranici bezvetria)
tlačí svoj vlastný papierový čln, až kým ho
nerozbije prvý závan z približného brehu
vlastnej predstavy. Stroskotávame na ironicky suchom
vánku (mentálnej sodomie & holej slasti) čírej
platonickej myšlienky, ktorá tu v piesku (pred
nami aj za nami) zanecháva len (zášklby, len nahé
nervy prázdnych znakov bez tela, len) virtuálnu
stopu tieňa vecí, bez potomkov aj bez predkov. Toto chcel
na svoj obraz? Toto chcel na svoj obraz ten obraz
urobený z obrazu TY vo svete živej bezobraznosti?
 
A kde je precitnutie, oduševnenie a extáza,
náš každodenný chlieb z nás samých, zo seba samého?
 
Pečme sa! Smejme sa ako zrno! Trasme sa pri ohni seba
samého, (lebo) to „my“ (v nás aj okolo nás) prakticky je
celé „ja“ a to „ja“ je celé bezhraničné „my“ bez hĺbky
aj bez dna.
 
Tlačme len ďalej náš prázdny čln do mora dún.
Prekračujme sa. Skepsa je Uroburos večne od konca
požierajúci svoj chvost, Leviatan, prstenec
stvorenia obsahujúci blúznivo premenlivé more
preludov oddeľujúcich ťa slepo od sveta. A kto
si ty? Ja že som planéta? Radšej sa napi!
Prepni na B 666! Čo budeš jesť, to zo seba aj
vytlač. Podaj mi misu! Počuješ ten ston? Nalej
mi! Len to zhltni! Za čo predáš? Hovor! Len ne-
prestávaj. Hovor. Hovor sám so sebou.
Evanjelium pravdy ťa pod krk
drží nad vodou a vďaka životu
zanikne smrť, tak ako vďaka svetlu temnota.
 
Si ty môj anjel? Obraz
sa skrúca v miske mlieka.
Médium praská. Ktosi farbí.
Analytici uprostred slova miznú
z obrazovky. Sliediči tupo hľadia
pred seba. Psovodi blednú, temní chrti
sa prepadajú v čerstvej stope. Krv
na papieri tečie prúdom. Stierači zotierajú
z čiel obetí aj okoloidúcich plamenný bozk
skutočnosti. Čističi čistia. (Dovidenia, de-
terminátor je plný aury neovládateľných skratov.)
V elektronickom šere plnom božských
odkazov a posunkov odpočúvatelia vo dne –
v noci (ticho a) vytrvalo stoja pri stenách.
Až rozum tuhne v zákrutách priamej
temnoty. Si ty môj anjel? Si to ty?
A dieťa ďalej odovzdane nasleduje
žiariace mlieko uproste svojho kráľovstva,
médium hmlisto šumí, v tme sa
skrúca had. Poďme sa hrať!
 
 
A myseľ celé leto páli knihu
ako lampu. A leto celé páli
lampu ako knihu. A kniha číta
myseľ ako lampu: text sa rozpúšťa
a tanec trvá ďalej, vždy znovu precitajúc
nad tým istým riadkom, ktorý celé leto
lúšti v prudkom svetle stále dokola.
Tieň celkom mizne, bledne aj
sám strach. Smäd do seba sa ponára.
Krik hasne. Vzdor je iba dym. Žiarivý
výsmech kvitne na márach. A každé
ráno znova sústreďuje myseľ
na záhradu chladného svetla rovno
pod oknom. Deň naho prúdi. Uprostred temný
dom na výsostnej pôde skvelej prázdnoty.
Prázdno: ty, miznúce echo
(každú reč v mihu rozložíš).
Si ty môj anjel?
 
Horúci vietor ľahko čerí
lesklé lístie na stromoch
v nezapísateľnej reči
poludňajšej temnoty.
(Jej škvrny nemo rastú
na čepeli harpúny.) Pot
stojí. Spánky sú holé, hladké
čelo svieti, napätie prázdnej
kože stúpa. Pach olovenie.
Strelci mlčia. Zameriavači
vytrvalo stoja pri stenách:
nahý delfín sa mihá
v mysli bez myšlienky.
(Si? Ty? Môj anjel?)
 
Svetlý tieň bez plavca
sa mihá v holej mysli.
Priezračný delfín sviští neosedlaný
klokotaním a smiechom ligotavej siluety.
Tvor plávajúci v mysli bez myšlienky
striebristého výskania: text sa
rozpúšťa a mokrý tanec
trvá ďalej. Horúca božská stopa
Prvotného dieťaťa, blysni sa mi zo svetlých
hlbín uprostred dňa bez hĺbky a bez dna,
vyplaz svoj záblesk v ústrety temnej strele,
obnaž tú nahosť, vystrel k nám!
 



Sketch of a (First) Elegy
 
Are you my angel? No, only your tiresome detective
constantly spying on our brief gunshot, my cold
smile and someone’s eternal bone. Naked flash. Episode
in an empty second. Empires and states? Pacts? Unions? Bare
Phantasmagorias! Each individual is his own goal
of all that swarming and banding of human beings
in the world, each is a massing of many and
at the same time his own decision, each alone
by himself in himself is that unwearying
song (of the grass leaves) full of hermaphroditic seeds
of the splintering voices (Declaration) of oneself.
But where is it actually going (to what) (and who should
we be) what can be (what wishes to be, what moulds and
what actually does it become) just what can be (and right
NOW) (the purpose, the ultimate) meaning of that (act-
ual) laughably moving kingdom of one’s
self?
 
I would weep amid sudden darkness
in that film full of fine comedians.
Up to his ankles (ever) in the muddy and stagnant
water of birth, each alone (at the doldrums’ limit)
pushes his own paper barge, till it’s smashed
in the first gust from the nearby shore
of his own thought. We are wrecked in the dry ironic
breeze (from mental sodomy and bare bliss) of a pure
platonic thought, which here in the sand (before
us and after us) leaves behind only (twinges, only naked
nerves of hollow signs without body, only) a virtual trace
of the shadow of things, without descendants or forebears. Did it want
this for its image? Is this the image desired by that image
made from the image YOU in a world of live imagelessness?
 
And where is the awakening, animation and ecstasy,
our daily bread from ourselves, from oneself alone?
 
Let us bake ourselves! Let’s smile like a grain! Let us tremble by the fire
of oneself, (because) that “we” (in us and round us) is practically
all “I”, and that “I” is quite limitlessly “we” without depth
and without seafloor.
 
Let us push our empty barge further on into the sea of dunes.
Let’s step over ourselves. Sceptic doubt is the Ouroboros eternally
devouring its tail, Leviathan, ring of creation
containing the deliriously changeable sea
of delusions that cut you off blindly from the world. And who
are you? Am I then the planet? Best have a few drinks!
Tune in to B 666! What you’re going to eat, squeeze it out
of yourself. Pass me the bowl! D’you hear moaning? Pour
me drink! Toss it down! What’s your price?  Speak! Just don’t
stop. Speak. Speak alone to yourself.
The gospel of truth holds you up
neck above water, and thanks to life
death vanishes, like darkness thanks to light.
 
Are you my angel? The image
coils up in a bowl of milk.
 
The medium bursts. Someone’s slapping on paint.
Analysts vanish in the middle of a word
from the screen. The spies look obtusely
before them. The hunt masters blanch, the dusky greyhounds
lose their way on a fresh trail. Blood
gushes out onto paper. Wipers erase
from victims’ and bystanders’ brows the fiery kiss
of reality. Filters cleanse. (Bye-bye,
the determiner’s full of an aura of uncontrollable short-circuits.)
In an electronic half-light full of divine
messages and gestures the eavesdroppers by day –
by night (mutely and) constantly stand by the walls.
Till reason turns rigid in the bends of straight
dusk. Are you my angel? Is that you?
And the child still loyally follows
the glittering milk at his kingdom’s heart,
the medium hazily bubbles, in the darkness
the snake coils. Let’s go and play!
 
And the mind all summer long burns a book
like a lamp. And the long summer burns
a lamp like a book. And a book reads
the mind like a lamp: the text dissolves
and the dance goes on further, always awakening again
at the same line, which the long summer
decodes in the strong light always there around.
Shadow entirely vanishes, and even fear
turns pale. Thirst plunges within itself.
Scream fades. Defiance is only smoke. Radiant
mockery blooms on the bier. And each
morning anew the mind concentrates
on a garden of cold light right
under the window. Day nakedly flows. In the midst a dark
house on a height of grand emptiness.
Void: you, vanishing echo
(in a blink you dissect every language).
Are you my angel?
 
The scorching wind lightly ruffles
glossy leaves on the trees
in an uninscribable language
of midday gloom.
(Its stains dumbly grow
on the harpoon’s blade.) Sweat
idles. Temples are bare, the smooth
forehead shines, the tension of the hollow
skin mounts. Stink weighs leaden.
The marksmen are silent. The surveyors
constantly stand by the walls:
a naked dolphin flickers
in a mind without thought.
(Are you? You? My angel?)
 
Bright shadow without a sailor
flickers in a bare mind.
Transparent dolphin flickers uncontrolled
in the seething laugh of a glimmering silhouette.
The creature sailing in mind without a thought
of silvery whoop-for-joy: the text
dissolves and the wet dance
goes on further. Burning divine track
of the First Child, shine for me from bright
abysses amid day without depth and without seafloor,
thrust out your flash to meet the dark thunderbolt,
lay bare that nakedness, shoot towards us!
 
Translated by John Minahane




 
2.
​
Šiesta elégia. (Chrbát anjela)
 
A na dne vecí leží naša záväznosť.
Čítaš len to, čo sa črtá tichým okom
pomimo objektov a tieňov, na rube stien a tesne
za okrajom slov. Nečujne
to spieva. Ale čo môže bez následkov
vzplanutia a popálenia zadržať ten spev,
čo z toho môže prehltnúť ten v plytko
spomalievajúcom zlate bdenia pri tvojich nohách
ponorený lev, číre prevtelenie našej pamäti?
Po dlhom objímaní a milovaní plnom
krátkych výkrikov a vzlykov, v nehybnom spánku
ležíš na holej plachte zvlnenej tichom
nepredrieknuteľných zázybov: dlaň plná ohňa
(v ktorom starú perlu mlčky taví mladé
zúfalstvo) uvoľnená v plaveckom geste
útlych ramien, s trúchlivo tesne
ostrihanou hlavou plnou zlatistých tónov,
s delfíním chrbtom, s dievčensky hladko
vykrojenou tíšinou belostných oblín rozťatých
ľahko vlhkou preliačinou, ktorá
znova všetko spojí vo chvíľach napĺňajúceho
závratu. Z pootvorených úst vymoká
božský ligot nemo snívajúcich slín. Pleť
alabaster. Po vpichu šípu ani stopy.
Spíš celú noc takmer anjelsky hlboko
a vonku, v čírom vzduchu sa takmer
nehýbe a nebadane topí temno trblietavý
sneh. To nie je voda ani božie perie.
(Ach, milujúci a milovaní.) V priehľadnom
dychu noci sa celú zimu
jeden sneh neustále pomaličky taví
a druhý, sotva viditeľný, v ňom
striebristo tuhne, celkom súčasne.
Na všetkých miestach teraz
zľahka blúzni dýchajúca pleť
všetko skrývajúcej nahoty. Hlbokým ponorením
do spánku ju sama nedokážeš bezvýhradne
obsiahnuť. Necítiš váhu, len vyzlečenie
z pút. Dotýkajú sa sotva viditeľne
nočné pohyby a ľahkonohé zimné zvieratá.
Ty v bielom šume spiacej steny
na povrch vydáš iba užialený ston.
(Ach, milujúci a milovaní,
čo s vami chodí a čo spí s vami?)
Hodiny nejdú. Polnočný posol je bez správ
nemý. Had pod mestom usína v hasnúcej
obruči. Sieť mlčí. Všetky horúce pásma
mysle práve zavialo, posledná stupaj
pomaly mizne pred stanmi pasákov
nočnej drogy. Nik nevracia sa späť.
Negatív bledne. Čmudí nočný lieh. Okraje miest
s rozrastajúcimi sa domami a ohradami, hyper-
marketmi, pumpami aj cintorínmi na pokraji
diaľnic sú pod súvislým tlakom. Displej je
prázdny. Vnímavý disk nič neznačí. Na prázdnych
parkoviskách bez jedinej stupaje stojí ticho takmer
fyzicky. Posvätný úškrn všetko omráči. Celý svet
je teraz hladký nedotknutý neprestúpiteľný
chrbát anjela, ktorého nasledujeme, iba sa
za ním vytrvalo vlečieme, vedení nejasnou túžbou
štvať ho so svorkou zlatosrstých chrtov holej Prítom-
nosti až na hranicu obete & úsvitu – a jedným
dychom ním preniknúť. (Na tvári ľahký srieň,
prsty experimentálnych fyzikov a strelcov sa hrejú
v palčiakoch.) Lov loví lovca na stopu vlastnej
stopy. (Zrak aj sluch mám ostrý, nasávam vzduch
ako lovecký bes a cítim závratné povznesenie nad
samotnú skutočnosť.)
Ach, biele na bielom.
A nič nám nezostáva v ruke
v tom holom spánku s jediným bledým
opakujúcim sa snom. Mizne obraz,
binárny kód aj spásonosná frekvencia rádia.
(Ach, milujúci a milovaní.) Jediná číra stupaj
presakuje zo samého dna. Vzor vystupuje
zľahka vypálený v snehu. Preniká
iba to (ako tvrdí Platón) čo sa pohybuje samo
a vzduchom kráča a za mrazivých nocí
ticho prekračuje našu objatím oka
načrtnutú telesnosť. Ó,
výkrik ženy. Náš dych
sa z dychu rodí. Nahý šíp
sviští nocou. Plod v spánku zreje.
A biele dno je naša biela cnosť.
 
 
Sixth Elegy (The Angel’s Back)
 
And in the pit of things our commitment lies.
You read only what is traced by the silent eye
next to objects and shadows, on the back of walls and just
past the edge of words. Inaudibly
it sings. But what can arrest that song
and not itself blaze up and burn away,
how much can he gulp down, the lion by your legs,
sunk in the shallow gold of slowing wakefulness,
pure incarnation of our memory?
After long embrace and love-making full
of cries and sighing, in unmoving sleep
you lie on a bare sheet rippled with the silence
of countless folds: hand filled with fire
(young desperation quietly moulding an ancient
pearl), relaxed in the slender shoulders’ 
swimming gesture, and sorrowfully
close-cropped head full of golden tones,
and dolphin’s back, and girlishly smooth-carven
nook where snowwhite roundnesses are cleft
lightly by a damp hollow, which again
connects all in the moments of fulfilling
vertigo. From your half-open mouth a divine gleam
of mutely dreaming spittles leaks. Skin
alabaster. Not a trace of the arrow’s piercing.
All night you slumber almost angel-deep,
and outside in the pure air there is almost
no motion, and the darkly glittering snow unnoticed
melts. That is no water nor plumes of god.
(Ah, lovers and beloved.) In the transparent
breath of night all winter long one snow
unceasingly turns slowly molten,
and a second, scarcely visible, congeals
silvery in it, simultaneously.
Everywhere now the breathing skin
of all-concealing nakedness
gently hallucinates. Plunged deep
in sleep, you cannot comprehend it
unconditionally. You feel no weight, only being stripped
of bonds. Night’s movements, hardly visible,
and the light-footed winter animals touch.
In the white murmur of the sleeping wall
you give up to the surface only a grieving groan.
(Ah, lovers and beloved,
who walks beside you and who sleeps with you?)
The clocks don’t go. The midnight messenger is mute
with no reports. The snake beneath the city drowses in a fading
hoop. The network’s silent. All fiery zones
of the mind are blown away, the final footprint
slowly vanishes before the tents of smugglers
of night’s drug. No one comes back again.
The negative pales. Night alcohol reeks. Fringes of towns,
with spread of houses and fences, hyper-
markets, pumps and graveyards on the margins
of the highways, are under steady pressure. The display is
empty. The sensitive disc tells nothing. In empty
car parks without a single footprint silence stands almost
physically. A hallowed grimace leaves all stunned. The whole world
is now the smooth untouched unreachable
back of the angel whom we do not follow, simply we
constantly crawl behind him, led by obscure desire
to chase him with the gold-maned greyhound pack of bare
Presence to the bounds of sacrifice and dawn – and in one
breath pass through him. (Light hoar-frost on the face,
experimental physicists and marksmen warm
fingers in mittens.) Hunt hunts the hunter to the track of his own
track. (I have sharp sight and hearing, I suck in air
like a hunter-demon and I feel dizzying elevation
above reality.)
Ah, white on white.
And nothing’s left in our hands
in that bare sleep with one pale
recurring dream. The image vanishes,
the binary code and the radio’s redeeming frequency.
(Ah, lovers and beloved.) One pure footprint
soaks through from day itself. The pattern appears
lightly scorched in snow. All that passes
through (as Plato says) is what moves by itself
and walks on air and during the freezing nights
steps silent over our corporality,
sketched by the eye’s embrace. Oh,
a woman’s scream. Our breath
is born of breath. A naked arrow
swishes through night. Fruit ripens in sleep.
And the white seafloor is our white virtue.
 
 
Translated by John Minahane

Ivan Štrpka (30.06.1944), Slovak poet. With his kindred spirits, the poets Ivan Laučík and Peter Repka, in the 1960s Štrpka founded an individualistic poetic group, “The Lonely Runners”. He wrote a manifesto for it, which was officially banned. The matters at issue were freedom of thinking, living and making art, the responsibility of the individual, and rejection of communist dictatorship and censorship. Štrpka developed his own mode of writing and his own values of life. Works: Debut, A Brief History of Lancers (1969). Following the appearance of his short book Tristan tára in 1971 (the Slovak title, punning on the name of the leading Dadaist poet Tristan Tzara, means “Tristan’s Chattering”), a ten-year ban on publication followed. Štrpka has published many books of poetry. The more recent include: Silent Hand. Ten Elegies (2006), Fragment (of a Knight's) Forest (2016), For Every Weathercock There’s a Wind  (2018), among others. He wrote the texts of songs for 12 albums by the unique rock singer and composer Dežo Ursiny. He has won diverse literary prizes. His poems have been translated into many European languages. He lives in Slovakia, in Bratislava and elsewhere.

---

---